Prečo by sme mali podporovať nosenie detí?

Pretože pri nosení sa dodržiavajú fyziologické danosti a ďalšie pravidlá, akými sú:

  • podsadená panva podporujúca abdukčno – flekčnú polohu nožičiek dieťaťa
  • pevné utiahnutie na tele nosiaceho zaisťujúce dieťaťu stabilnú polohu a kontakt telo na telo
  • zaistenie hlavičky dieťaťa
  • predpokladá sa  pozitívny vplyv na svalstvo panvového dna nosiacej ženy, v dôsledku jeho drobných pohybov, kopkania nožičiek, to všetko môže pozitívne ovplyvňovať svalovú aktivitu v tejto oblasti
  • nosenie vo vertikálnej polohe v pevne dotiahnutej šatke je v súlade s poznatkami biológie ľudského správania (humánnej etológie), etnopediatrie i psychológie a je prirodzenou odpoveďou na potreby matky a dieťaťa

Počiatky nosenia

Predtým ako profesor Hassenstein v roku 1970 zaviedol  typ mláďat, pasívny nosenec, bol človek počítaný skôr medzi hniezdovcov, čo nám dnes pripomína obvyklý spôsob nakladania s dojčatami (typickým znakom hniezdovcov je, že najedené v hniezde ticho čakajú, kým rodičia zháňajú potravu). Nosenci ako opice, koaly a iní, sa môžu nohami a rukami pridržiavať srsti matky. To ľudské dojčatá nemôžu, musia byť držané a podporované, ako napr. klokan.

To, že je dieťa zaradené do druhu nosencov, dokazujú aj jeho ďalšie biologické predpoklady, tak ako to vo svojej knihe Ein Baby willgetragensein  popisuje  odborníčka na biológiu ľudského chovania (humánna etológia) Evelin Kirkilionis.

Spontánne polohy detí, ktoré spočiatku nedávajú zmysel, sú adaptáciou pre nosenie

Napr. ak uchopíte malé dieťa v podpazuší a zdvihnete ho z podložky, môžete pozorovať, ako pri strate opory ihneď krčí nôžky a zaujme tzv. abdukčne-flekčnú polohu, čo znamená, že sa chystá zaujať stabilné postavenie na tele matky. Týmto pohybom sa malý nosenec prezrádza. Ďalším znakom je úchopový reflex, keď vložíte prst do dlane dieťaťa tak vás bude silno držať.

Prevencia a liečba dysplázie detských bedrových kĺbov

Zaujímavým dokladom o fyziologickej podstate tejto polohy je výskum orientovaný na prevenciu a liečbu dysplázie detských bedrových kĺbov. Japonský doktor Nagura bol jedným z prvých lekárov,  ktorý si všimol, že keď sa v Japonsku objavil začiatkom 20.storočia tzv. európsky spôsob starostlivosti o dieťa, spolu s ním sa začal v Japonsku vyskytovať  problém luxácie bedrových kĺbov (do prelomu 19. a 20. st. je v podstate nevídaný). Nagura vo svojej štúdii popisuje 9 prípadov detí s luxáciou bedrových kĺbov. Vtedy sa toto ochorenie liečilo operatívne. On však rodičom odporučil, aby sa o deti starali tradičným japonským spôsobom – aby ich podľa miestnych zvyklostí nosili, pokiaľ pre ne nebude v nemocnici voľné miesto. No kým pre sa pre ne v nemocnici našlo miesto, deti sa úspešne vyliečili bez nutnosti operačného zásahu. Hoci sa v tejto štúdii nehovorí o stupni závažnosti onemocnenia, predsa ukazuje možnosť, že nosenie môže byť nielen prevenciou, ale i liečbou už vyvinutej dysplázie.

Táto štúdia bola podnetom aj pre ďalších lekárov, aby skúmali vplyv tradičného nosenia na vývoj detských kĺbov. V nemecku sa tomu intenzívne venovali prestížni ortopédi Johanes Büschelberger a EwaldFettweis.

Jeden zo záverov týchto skúmaní je, že nosenie by pri správnej polohe nožičiek mohlo byť priaznivejšie než pasívna fixácia, pretože vďaka reakcii na pohyby nosiča sa i dieťa mierne pohybuje a oblasť kĺbu sa dobre prekrvuje.

V súčasnosti stále panuje obava z tejto polohy

Odporcovia nosenia uvádzajú, že môže viesť k skolióze či guľatému chrbátiku (kyfóze),alebo argumentujú zlým vývojom svalového tonusu. Toto však nebolo nikdy žiadnou štúdiou ani pozorovaním preukázané. Ale ak je  vertikálne nosenie prospešné pre vývoj bedrových kĺbov a najväčší význam má práve v najranejšom období vývoja, znamená to, že tu vzniká zreteľný rozpor.

Zhruba dve tretiny obyvateľov tejto planéty stále deti prevažne nosia  a iba tretina používa kočíky

Evelin Kirkilionis sa rozhodla previesť štúdiu, do ktorej zahrnula bezmála 200 nosených detí, ktoré pozorovala zhruba do veku nástupu do prvej triedy. Medzi 196 deťmi bola väčšina nosená 1 – 2,5 hodiny denne, ale skoro 40 detí trávilo nosením viac než 4 hodiny denne, niektoré šesť i desať hodín. Ani v tejto skupine sa neprejavil žiadny vzťah medzi nosením a poškodením chrbátika. Štúdia nepreukázala žiadnu súvislosť medzi poškodením chrbtice a nosením v rannom období pri porovnaní s obdobnými výskumami u nenosených detí.

Pretože nosiaci rodičia tvoria v európskom prostredí zanedbateľné percento, táto štúdia neobsahovala vysoké množstvo respondentov. Je ťažké predstaviť si, že by takto historicky i teritoriálne rozšírená prax bola zdraviu škodlivá.

Bolesti chrbta sú typickým ochorením západnej civilizácie, pričom nosenie je len okrajovým fenoménom. Preto je nelogické, aby sa problémy s chrbticou zvádzali na nosenie.

Milované a opustené deti vylučujú rozdielne hormóny

Pri kontakte koža na kožu vylučuje matka i dieťa hormón lásky oxytocín. Ten spôsobuje to, že dieťa je spokojné a aby matka bola láskyplnou starostlivou osobou a taktiež má zásadný vplyv na dojčenie. Oxytocín udržuje dieťa a matku v stave zamilovanosti a zaisťuje, aby dochádzalo k vzájomnému napĺňaniu ich potrieb. Ak sa však o dieťa staráme ako o hniezdovca, opustené dieťa vylučuje celkom iný hormón – kortizol, ktorý ako už dnes vieme poškodzuje vyvíjajúci sa mozog, je pre dieťa škodlivý a nežiadúci.